Popotratový syndróm

Popotratový syndróm

Popotratový syndróm (post-abortion syndrome, PAS)  je súbor negatívnych psychických reakcií, ktoré môžu ženy prežívať po interrupcii. Mnohí autori ho označujú ako špecifickú formu post-traumatickej stresovej poruchy, ktorá je psychiatrickou diagnózou, no týmto pojmom sa zvyčajne označuje aj širší okruh reakcií, vrátane depresie, smútkových reakcií atď., ktoré nemusia svojou závažnosťou spadať až pod takúto vážnu diagnózu – teda ženy môžu popotratový syndróm prežívať do rôznej hĺbky, od minimálnych negatívnych reakcií až po závažné psychické problémy.

Trpieť ním môžu aj iné osoby zasiahnuté interrupciou, hlavne (ale nie len) v prípade, že s ňou nesúhlasili – najčastejšie otec dieťaťa, starí rodičia, súrodenci potrateného dieťaťa či dokonca zdravotnícky personál, ktorý sa na zákroku podieľal.

O popotratovom syndróme tu hovoríme v súvislosti s umelým ukončením tehotenstva, veľmi podobné však môžu byť aj reakcie po spontánnom potrate, hoci oproti tým po umelom ukončení tehotenstva majú svoje špecifiká.

Ako vzniká?

Žena, ktorá sa rozhoduje o umelom ukončení tehotenstva, je často v  krízovej situácii, niekedy ponechaná okolím vrátane otca dieťaťa v pozícii „je to tvoje rozhodnutie“, bez poskytnutia pomoci. Máloktorá žena považuje svoje nenarodené dieťa iba za bezcenný zhluk buniek, no rozhoduje sa  v strese a pod časovým tlakom, čo jej môže zabrániť dobre zvážiť, ako by sa o dieťa postarala, či by mala dosť finančných prostriedkov, či by dokončila štúdium a podobne. Preto po absolvovaní interrupcie, keď opadne prvotný stres, často vidí veci v inom svetle – teda že možno by sa život s dieťaťom predsa len dal zvládnuť.  A tak hoci bezprostredným pocitom po interrupcii je zväčša úľava, neskôr (v rôzne dlhom období po zákroku) sa môžu prejaviť pocity ľútosti a iné negatívne psychické následky. V ešte ťažšej situácii sa môžu ocitnúť ženy, ktoré síce dieťa chceli, no k interrupcii boli dotlačené partnerom či inými osobami – nejakú formu nátlaku k interrupcii zažilo až 64% žien. (Rue, 2004) Vnútorné napätie môže žena dlhšie obdobie vedome alebo nevedome potláčať, takže PAS sa môže objaviť dokonca celé roky po zákroku – spúšťacím mechanizmom býva často iná súvisiaca udalosť v jej živote: rozchod s partnerom, narodenie či smrť iného dieťaťa, problémy s počatím, významné životné míľniky rovesníkov potrateného dieťaťa – napríklad nástup do školy či maturita, a podobne.

Hoci odborná verejnosť sa negatívnymi psychickými reakciami na interrupciu zaoberá  od 80-tych rokov minulého storočia, v spoločnosti ostáva utrpenie po potrate tabuizovaniu témou.  Málo o ňom hovoria aj samotné ženy, ktorých sa týka – buď nechcú, alebo jednoducho nemajú s kým.  Môže sa im stať, že od niektorých odporcov interrupcie zažijú odsúdenie (v zmysle „To máš za to, čo si urobila“). Radikálni zástancovia „slobody voľby“ zas samotnú existenciu psychických problémov po potrate často popierajú a podľa nich žena urobila „zodpovedné, najlepšie možné rozhodnutie“,  teda neveria tomu, že by žena po UUT mohla trpieť alebo dokonca svoj čin ľutovať. U ďalších ľudí sa zas môžu stretnúť s nepochopením – jej voľbu neodsudzujú ani neschvaľujú, no nerozumejú, prečo by mala za potrateným dieťaťom smútiť, keď ho predtým nechcela.

Koľko žien ním trpí?

Popotratovým syndrómom nemusí trpieť každá žena. Mnohé tvrdia, že o interrupcii sa rozhodli ľahko, bez negatívnych emócií a ani po zákroku nikdy necítili smútok či výčitky svedomia. Väčšina žien však v sebe celú záležitosť neuzavrie takto jednoducho. Do hry totiž nevstupuje len ich postoj k otázke, kedy začína byť embryo ľudskou bytosťou, sociokultúrny rámec, ktorý ich formuje či náboženské presvedčenie, ale aj podmienky, za ktorých umelé ukončenie tehotenstva podstúpili (nátlak partnera, odmietnutie zo strany rodiny, strach z výsmechu, ťažká sociálna situácia…).  Ako najviac ohrozené ženy sa javia tie, ktoré podstúpili interrupciu ako mladistvé, tie, ktoré ju podstúpili neskôr ako v prvom trimestri, takisto ženy, ktoré pred zákrokom už mali aj iné deti či tie, ktoré ho podstúpili pod nátlakom.

Nedá sa s jednoznačnosťou povedať, aké percento žien trpí popotratovým syndrómom – rôzne štúdie uvádzajú rôzne údaje, čo závisí aj od toho, či sa za PAS pokladá len post-traumatická stresová porucha, alebo aj oveľa miernejšie príznaky. A tiež podľa postoja výskumníkov k interrupciám – vidíme tu dva základné tábory (prolife a prochoice), a tomuto rozdeleniu sa nevyhnú ani výskumníci. To často vedome alebo nevedome ovplyvňuje aj ich štúdie a interpretáciu výsledkov. Prolife hnutie je často obviňované, že za PAS považuje akúkoľvek negatívnu reakciu na potrat, teda aj veľmi ľahké príznaky, ktoré nie sú skutočnými psychickými poruchami. Na druhej strane prochoice hnutie napriek mnohým konkrétnym svedectvám žien existenciu popotratového syndrómu odmieta uznať.

Tie štúdie, ktoré popotratový syndróm uznajú, hovoria o číslach 50% a vyšších. Avšak aj v prípade, že by ním v skutočnosti trpela čo i len desatina žien, ktoré podstúpili interrupciu, hovoríme len na Slovensku o tisíckach a tisíckach žien, pre ktoré sa umelé ukončenie tehotenstva stalo traumatizujúcou životnou skúsenosťou (na Slovensku sa aktuálne vykoná v priemere 29 interrupcií denne a od schválenia interrupčného zákona pred takmer šesťdesiatimi rokmi to bolo už takmer 1,5 milióna interrupcií).

Ako sa prejavuje?

Symptómy popotratového syndrómu sú pestré a u rôznych žien sa prejavujú v rôznych kombináciách  v rôznom časovom odstupe od zákroku, odlišná je aj intenzita ich prežívania. Nemusia sa teda u každej ženy prejavovať rovnako. Tu sú popísané najčastejšie z nich:

Pocity viny – niektoré ženy so skúsenosťou potratu  sú presvedčené, že  akékoľvek nešťastné udalosti, ktoré sa po zákroku stali, boli nevyhnutné, lebo si ich proste “zaslúžia.“ K tomu sa pridáva aj pocit viny z prežitia, keďže počas rozhodovania sa pre alebo proti interrupcii sú ženy takmer vždy pod veľkým tlakom a rozhodnutie nakoniec stojí na princípe „ja alebo ty, a ja volím seba“. Zatiaľ čo interrupcia ich oslobodí od ich súčasného problému, často v nich vytvorí pocit viny za to, že zvolili vlastné pohodlie pred životom dieťaťa

Poruchy príjmu potravy, zanedbávanie seba samej, promiskuita ako sebapoškodzujúce správanie, vedomé alebo podvedomé sebatrestanie. Niekedy si žena prestáva vážiť seba samu ako ženu, resp. matku. Tie ženy, ktoré majú pocit viny, sa menej starajú o svoje zdravie a menej sa bránia aj domácemu násiliu, pretože si už tak nevážia samy seba. Poruchy príjmu potravy (bulímia, anorexia, chronické prejedanie sa) uvádza po potrate takmer 40% žien (Burke, 2002).

Nadmerné užívanie alkoholu či drog v snahe uvoľniť sa od negatívnych emócií – v porovnaní so ženami po pôrode je riziko začatia zneužívania návykových látok približne 5-krát vyššie (Reardon, Ney, 2000).

Tzv. syndróm výročia, teda zhoršenie príznakov PAS v čase okolo výročia interrupcie alebo v čase, kedy by dieťa malo narodeniny.

Sexuálne dysfunkcie a problémy v partnerských vzťahoch – 30 až 50% žien po potrate zažilo sexuálne dysfunkcie kratšieho alebo dlhšieho trvania, začínajúce zvyčajne hneď po ukončení tehotenstva (Speckhard, 2009). Ide o stratu potešenia zo sexuálneho styku, averziu voči partnerovi či voči mužom všeobecne, alebo dokonca pociťovanie fyzickej bolesti. Veľké množstvo vzťahov sa po interrupcii rozpadne – napriek tomu, že pôvodne bol zákrok myslený ako niečo, čo vzťah zachráni. Je to do veľkej miery preto, že ženy často, vedome alebo aj nevedome (a nie neoprávnene) obviňujú otca dieťaťa zo spoluzodpovednosti na ich duševnom utrpení po potrate, čo sa negatívne odrazí na ich vzťahu.

Narušená identita ženy ako matky – narušený je vzťah k už žijúcim alebo k budúcim deťom. Problém je buď nadviazať vzťah k ďalším deťom (narušený materinský cit) alebo naopak prehnaná, úzkostlivá starostlivosť o ne (strach, aby sa aj tomuto dieťaťu niečo nestalo – ako strach z „Božieho trestu“ či „pomsty osudu“ alebo jednoducho len obava zostať sama, bez detí). Často prežívajú úzkostlivo už samotné tehotenstvo, boja sa možných zdravotných komplikácií  podobne.

Poruchy spánku – problém večer zaspať, znížená kvalita spánku, zlé sny – často s deťmi, detským plačom, drastickými motívmi.

Depresie a samovražedné myšlienky a pokusy – u žien po interrupcii je v porovnaní so ženami po pôrode šesťnásobne vyššia pravdepodobnosť samovraždy (Gissler, 2005). Ešte aj po ôsmich rokoch od interrupcie je toto riziko zvýšené 2,5-násobne (Reardon, 2002). Po zákroku udáva samovražedné myšlienky až 31% žien (Rue, 2004).

Posttraumatická stresová porucha – v najvážnejších prípadoch sa PAS môže rozvinúť do posttraumatickej stresovej poruchy, teda poruchy, ktorú zažívajú obete nejakej vážnej traumy (napr. živelnej katastrofy, násilia, vážnej dopravnej nehody a podobne). Jej hlavné symptómy sa dajú rozdeliť do troch skupín:

Podráždenie je charakteristické neprimeranou reakciou na podnety, ktorú súvisia s prežitou traumou. Reakcia je zvyčajne prehnane úzkostlivá alebo útočná. Postihnutá osoba je permanentne ostražitá pred nejakou hrozbou alebo nebezpečenstvom. Symptómy podráždenia zahŕňajú prehnane vystrašené reakcie, úzkostné útoky, podráždenosť, zúrivosť, agresívne správanie, problémy so sústredenosťou, problémy so spánkom alebo nepríjemné telesné reakcie v situáciách symbolizujúcich alebo podobajúcich sa na traumatickú situáciu (zvýšený pulz, potenie a pod.).

Vtieravé predstavy predstavujú znovuprežitie traumatizujúcej skúsenosti v neželaných alebo neočakávaných okamihoch. Pri popotratovom syndróme zahŕňajú stále sa vracajúce rušivé myšlienky na potrat alebo potratené dieťa, nočné mory o nenarodenom dieťati alebo pocity intenzívneho zármutku či depresie vo výročný deň interrupcie alebo predpokladaného narodenia dieťaťa. Spúšťačom môže byť tiež čokoľvek, čo pripomenie skúsenosť interrupcie – návšteva nemocnice, kde sa odohrala, stretnutie tehotnej mamičky na ulici, pieseň v rádiu, ktorú hrali v deň zákroku a podobne.

Vyhýbavé správanie a zúženie emocionálneho prežívania  – ak žena vníma skúsenosť interrupcie ako traumu, môžu u nej nastať pokusy poprieť alebo sa vyhnúť negatívnym pocitom alebo ľuďom, a tiež miestam či veciam. To, čo niečím – niekedy len nejakým detailom – pripomína pôvodnú traumu, vyvoláva zhoršenie príznakov.

U ženy sa to teda môže prejaviť ústupom zo vzťahov, hlavne odcudzenie od tých, ktorí ženu ovplyvňovali v jej rozhodnutí o ukončení tehotenstva, vyhýbanie sa deťom, nemocniciam, tehotným príbuzným či zvukom a vôňam, ktoré má spojené s interrupciou.

Negatívne pocity však môže dokázať potlačiť do takej miery, že jej emocionálne prežívanie sa zredukuje na minimum. Takáto osoba sa cíti znecitlivená, všetko vykonáva len akoby mechanicky, podnety zvonku v nej nevyvolávajú prakticky žiadne emócie. Nie je šťastná ani nešťastná,  proste len existuje. Znížená je aj motivácia k bežným životným aktivitám. Veci, ktoré napĺňali jej život pred depresiou, sa  viac nezdajú zaujímavé, pretože chýba dostatok nadšenia pre aktivity či medziľudské vzťahy.

Čo pomáha?

Ženy s PAS sú často stavané do pozície, že sa predsa rozhodli samy a dobrovoľne a nemajú nárok na nejaké negatívne emócie. Takýto postoj okolia však nedáva možnosť si ich problém ani priznať, nie to ešte aj riešiť. Pretože tam, kde problém oficiálne neexistuje, neexistuje ani spôsob, ako sa s ním vysporiadať. V priebehu posledných desaťročí však vzniklo na celom svete, počnúc USA, viacero terapeutických programov pre ženy, ktoré chcú prekonať traumu po interrupcii.  Zhodujú sa v mnohých technikách, ktoré sa osvedčili odborníkom na duševné zdravie:

– potrebné je prestať s neúčelným konaním – potláčaním bolesti, hľadaním výhovoriek alebo naopak prehnaným obviňovaním seba, lebo v procese rozhodovania sa o interrupcii ženu ovplyvňovali aj iní ľudia

– žena si potrebuje pripustiť smútok a vyjadriť ho. Je tiež nevyhnutné uvoľniť  emócie vo vzťahu k tým, ktorí nesú za rozhodnutie spoluzodpovednosť, teda dovoliť sebe samej hnevať sa, prípadne hovoriť s týmito ľuďmi o tom, že jej ublížili (ak to uzná za vhodné). Uvoľniť emócie je potrebné aj vo vzťahu k sebe samej.

– odpustiť (spoluzodpovedným aj sebe) a prosiť o odpustenie (Boha, dieťa a ďalších postihnutých)

– prijať úlohu (dôležitosť) nenarodeného dieťaťa vo svojom živote – že je skutočným dieťaťom, ľudskou bytosťou, ktorá zomrela.  Vnímať ho ako plnohodnotného člena rodiny – dať dieťaťu meno, zaujímať sa o to, kde teraz je a ako sa mu darí, vytvoriť symbolický hrob alebo navštevovať pamätník nenarodených, mať naň doma spomienku (fotorámik s obrázkom anjela a podobne).

– ak je žena veriaca, odporúča sa tiež svätá omša odslúžená za nenarodené dieťa, prípadne aj za ňu samotnú, a samozrejme modlitba

– napísať list zomrelému dieťaťu, vysvetliť mu dôvody svojho rozhodnutia pre ukončenie tehotenstva, požiadať ho o odpustenie a podobne – podľa toho, ako to žena vníma.

– nájsť svoj spôsob zadosťučinenia – nie preto, že by to bolo potrebné a nedalo sa bez toho dosiahnuť Božie odpustenie. Skôr pre vlastný dobrý pocit, že nastala náprava že teraz žena môže o týchto veciach s pokojom hovoriť, svedčiť iným, urobiť niečo dobré pre to, aby v budúcnosti niekto nemusel trpieť ako ona – samozrejme ak zváži, že týmto svedectvom neublíži sebe ani svojim

blízkym. Zadosťučinenie sa však dá nájsť aj v činnosti, ktorá je v skrytosti – napr. ak je žena veriaca, môže to byť v podobe modlitby za nenarodené deti a ich rodičov.

Najlepšie však je, keď žena proces uzdravenia absolvuje s niekým, kto jej celý proces pomôže zvládnuť. Každá žena je totiž jedinečná a nemusí jej pomôcť to isté. Preto je úlohou skúseného poradcu previesť ženu týmto procesom a byť jej po celý čas oporou.

Bezplatné poradenstvo poskytujeme aj v našej poradni Alexis: www.alexisporadna.sk

Použité zdroje:

VM Rue et. al., “Induced abortion and traumatic stress: A preliminary comparison of American and Russian women,” Medical Science Monitor 10(10): SR5-16 (2004).

  1. Burke with D. Reardon, Forbidden Grief: The Unspoken Pain of Abortion (Springfield, IL: Acorn Books, 2002) 189, 293

DC Reardon, PG Ney, “Abortion and Subsequent Substance Abuse,” American Journal of Drug and Alcohol Abuse

26(1):61-75, 2000.

Speckhard, Psycho-social Stress Following Abortion, (Kansas City, MO: Sheed & Ward, 1987); and Belsey, et al., „Predictive Factors in Emotional Response to Abortion: King’s Termination Study – IV,“ Social Science & Med.icine 11:71-82, 1977

  1. Gissler, “Injury deaths, suicides and homicides associated with pregnancy, Finland 1987-2000,” European J. Public Health 15(5):459-63,2005.

DC Reardon et. al., “Deaths Associated With Pregnancy Outcome: A Record Linkage Study of Low Income Women,” Southern Medical Journal 95(8):834-41,Aug. 2002.