Nie som si istý, do akej miery sú na Slovensku rozšírené tzv. „libertariánske” argumenty. Nech je však tá miera akákoľvek, som si istý, že frekvencia týchto argumentov bude vzrastať spolu s inváziou moci a ideológie „trhu“ do krajín bývalého komunistického bloku. I keď môžem hodnotiť libertariánske argumenty v bioetike len z pohľadu amerického bioetika, pokúsim sa pri svojich pozorovaniach vychádzať z výziev, ktorým čelí Slovensko. Taktiež sa dotknem niekoľkých chybných morálnych argumentov, prostredníctvom ktorých sa oponuje tradičnej etike, rešpektujúcej život.

Virginia Postrelová je známa libertariánka a bývalá vydavateľka amerického libertariánskeho časopisu Reason. Vo svojej vplyvnej knihe s názvom The Future and Its Enemies (Budúcnosť a jej nepriatelia) rozdeľuje svet na dva typy ľudí, ktorých volá „statisti“ a „dynamisti“. „Statista“ je človek s „centrálnym plánom“ alebo vopred vytvoreným zoznamom cieľov do budúcnosti. Statisti sa delia na dva ďalšie typy, „reakcionárov“ (alebo zástancov stability) a „technokratov“ (zástancov kontroly).

Všimnite si, prosím, že slovo „reakcionári“ tu neznamená to isté čo „konzervatívci“. Postrelová hovorí, že „čo sa týka osobnej histórie alebo politického pozadia, mnoho reakcionárov možno označiť ako ľavičiarov.“ (2) Pre Postrelovú by boli reakcionármi aj Pat Buchanan, aj environmentálna organizácia Greenpeace.

Druhý typ reakcionára je technokrat.

Žiadna politická strana – či už v Amerike, alebo kdekoľvek inde – nemá monopol na „technokratickú“ víziu. Prominentní členovia Demokratickej strany v Amerike, ako je bývalý viceprezident Al Gore, prominentní republikáni, ako napr. bývalý hovorca Snemovne reprezentantov Newt Gingrich a prezidentský kandidát za Stranu zelených Ralph Nader, by mohli poslúžiť ako príklady technokrata.

Čo sa týka názorov a prístupov, zásadne odlišným od reakcionárskych alebo technokratických statistov je „dynamista“, „hrdina“ Postrelovej knihy. Dynamista kráča do budúcnosti bez nejakého riadiaceho princípu, namiesto toho sa snaží porozumieť a prispôsobiť budúcnosti systémom pokusov a omylov, a tým, že dovolí budúcnosti spontánne sa vyvíjať. Dynamista neuprednostňuje jednoducho zmenu, ale „evolúciu prostredníctvom variácie, spätnej väzby a adaptácie“. (4)

Rozdiel medzi dynamistami a statistami nie je podľa Postrelovej čisto „akademickou záležitosťou“. Je zásadne dôležitý, pretože „základná otázka našich čias je, čo urobiť s budúcnosťou“. (5) „Hľadáme statizmus – regulovaný, vykonštruovaný svet? Alebo zastávame dynamizmus – svet neustáleho tvorenia, objavovania a súťaže?“(6) Tých, ktorí prijímajú statický prístup, označuje Postrelová ako „nepriateľov“ budúcnosti.

V tomto príspevku sa pokúsim dokázať, že Postrelová predkladá nesprávne tvrdenie. Hoci sú jej kategórie statistu a dynamistu niekedy poučné, nepomôžu nám, keď stojíme tvárou v tvár základnej otázke našich čias – biotechnologickej výzve nášmu chápaniu toho, čo to znamená byť človekom.

Dovoľte mi znázorniť to preskúmaním dvoch „vízií“ biotechnologickej budúcnosti. Jednej zameranej na genetickú alebo reprodukčnú modifikáciu a druhej na „refabrikáciu“ (pretvorenie) jednotlivca.

Začnem s profesorom Lee Silverom, biológom na Princetonskej univerzite. Vo svojej knihe Remaking Eden – How Genetic Engineering and Cloning Will Transform the American Family (Návrat raja – Ako genetické inžinierstvo a klonovanie pretvorí americkú rodinu) profesor Silver nebojácne, ba až neviazane popisuje „budúcnosť“, ktorú pre nás pripravuje biotechnológia.

Budúcnosť leží v novom odvetví, „reprogenetike“. Reprogenetika nadväzuje na reprodukčné technológie, zvlášť oplodnenie v skúmavke (IVF) a pokračuje v génovej terapii. „S reprogenetikou by rodičia mohli získať úplnú kontrolu nad ich genetickým osudom a schopnosť riadiť a vylepšovať vlastnosti svojich detí, ako aj detí svojich detí.“ (7) Silver si myslí, že s touto „úplnou kontrolou“ sa ľudstvo nakoniec rozdelí do dvoch tried alebo druhov ľudí: geneticky bohatej, „vylepšenej“, a prirodzenej, „obyčajnej“ triedy. Podľa Silvera je „vedecká osnova tohto scenára založená na priamom vyvodzovaní z našich súčasných poznatkov.“ (8)

Silver taktiež verí, že neexistuje žiadny technologický dôvod, prečo by sme jedného dňa nemohli mať „fetálnych rodičov“ (napr. spojením pohlavných buniek odobraných z ľudských plodov [fetus = ľudský plod], ktoré by sa následne implantovali do hostiteľskej matky), „ľudské chiméry“ (9) (vytvorené splynutím dvoch embryí) či mužské tehotenstvo (buď vložením umelej maternice, alebo vložením embrya do vnútra brušnej dutiny). Ako Silver poznamenáva, tieto možnosti nastoľujú zásadné otázky o tradičnej koncepcii rodiny a rodičovstva.

Silver však nemá žiadne etické námietky proti týmto výdobytkom, obavy má len pokiaľ ide o bezpečnosť (to znamená, že predtým, než sa bude nový postup používať na ľuďoch, mal by sa najskôr vyskúšať na zvieratách). Z pohľadu Silvera nič nemôže ani by nič nemalo zastaviť rýchly postup reprogenetiky. Spojenie silnej túžby po dieťati (či už jednotlivcom, alebo „pármi“ všetkých druhov), finančných možností trhovej ekonomiky a slobody voľby v demokratických krajinách vytvára neodolateľnú tendenciu. Silver je jedným z  Postrelovej dynamistov.

Silverove myšlienky sa týkajú toho, čo by sme mohli nazvať „genetická alebo reprodukčná modifikácia“. Teraz sa dostávam k oblasti, ktorú významný etik Paul Ramsey nazval „refabrikácia jednotlivca“, teda ku kybernetike a nanovede.

Termín „kybernetika“ vymyslel a spopularizoval Norbert Weiner v polovici 20. storočia. Veril, že možno spojiť človeka so strojom, keďže obaja sú závislí od tej istej dynamiky – samoregulácie prostredníctvom neustáleho prísunu informácií o okolitom prostredí. Podobne aj termín „kyborg“ má pôvod v špekuláciách vedcov NASA z roku 1960 o spojení človeka so strojom za účelom výskumu vesmíru.

V istom zmysle sme takmer všetci „kyborgmi“. Väčšina z nás má zubné plomby alebo nosí okuliare. Naše individuálne fyzické fungovanie teda v tomto rozsahu závisí od technológií. Ak by niekto z nás mal kardiostimulátor, tiež má stroj vo svojom tele. Kybernetika však zďaleka prekračuje tieto známe príklady.

Sú prípady úspešných experimentov, keď elektródy implantované do mozgu potkana mu umožnili len samotnou myšlienkou otvoriť dvere, aby sa dostal k odmene. (10) V ďalšom experimente dostali paralyzovaní ľudia mozgové implantáty, do ktorých vrástli ich nervové bunky. Tie im umožnili ovládať kurzor na počítačovej obrazovke používaním mysle. (11)

Okrem kybernetiky je aj druhý spôsob „refabrikácie“ jednotlivca – nanotechnológia. Zaoberá sa precíznymi technologickými zásahmi v rozsahu do jedného mikrometra alebo ešte menej. Ide teda o inžinierstvo na atómovej a molekulárnej úrovni.

Ďalším vynálezom sú nanoroboty. (12) Tieto miniatúrne roboty by sa dali používať okrem iného aj na odhalenie infekcií a boj s nimi, zhubnými bunkami a nádormi, na opravu genetickej mutácie, opravu a nahradenie bunkových štruktúr a tkanív a na odstránenie usadenín v koronárnych a mozgových cievach. Samozrejme, nanoroboty sa môžu pokaziť alebo zneužiť vojenskými alebo teroristickými silami, čo by vyústilo do mikroskopického mechanického moru, ktorý by zabil milióny ľudí.

Ak teda dokážeme opraviť alebo nahradiť každú, dokonca aj mikroskopickú časť nášho tela, potrebujeme skutočne ľudské telo? Nie je prekvapením, že táto otázka je predmetom vážnych diskusií. „Transhumanizmus“ alebo „posthumanizmus“ je teória, ktorá predpokladá, že ľudské telo bolo užitočné pre prvú fázu evolúcie človeka (13), ale čoskoro ho nahradí efektívnejší a dlhšie trvajúci stroj. Ľudia sú odsúdení na post-telovú existenciu.

Tehotenstvo mužov, fetálne rodičovstvo, ľudské chiméry, genetické inžinierstvo, klonovanie, dva geneticky odlišné druhy ľudských bytostí, kybernetika, nanotechnológia, možno nanoepidémia, dokonca post-telová ľudská existencia – toto nie je zoznam žiadnych vymyslených strašidiel a neskutočných bytostí. Musím konštatovať, že je to skôr zoznam skutočných možností a pravdepodobných bytostí. Tvrdím dokonca, že všetky tieto možnosti sa stanú reálnymi už v blízkej budúcnosti. Otázky, ktoré vyvolávajú – dôležitosť tela, moc jedného človeka nad osudom druhého, eliminácia tradičného a prirodzeného chápania rodičovstva a rodiny, majú takú obrovskú dôležitosť, že by bolo jednoducho nezodpovedné zlyhať v ich kladení práve teraz, teda ešte skôr, než sa stanú skutočnosťou. Podobne by bolo nezodpovedné nechať rozhodnutie týchto otázok na náhodu, trhový mechanizmus či vedecký imperatív, ktorý dáva prednosť výskumu pred akýmkoľvek iným záujmom. V rozpore s libertariánskym argumentom tvrdím, že tieto rýchle (14) zmeny takého zásadného významu, ktoré sa možno už nikdy nebudú dať vrátiť späť, jednoducho nemôžeme nechať na „evolúcii prostredníctvom variácie, spätnej väzby a adaptácie“. Oponenti Postrelovej (libertariánskeho) laissez-faire prístupu, medzi ktorých sa radím aj ja, nie sú „statisti“, pretože nežiadajú zákaz všetkých genetických, reprodukčných a iných zmien. Požadujú však dôkladné zváženie toho, ktorým z týchto vecí treba oponovať na základe eticko-morálnych dôvodov a ktorým nie. Dobré veci vítajú, ale zlým vravia „stop“. Neznamená to, že sú reakcionármi alebo romantikmi spätými s minulosťou. Sú obhajcami zmeny, ale takej zmeny, ktorá rešpektuje etické limity. Sú obhajcami „dynamizmu so svedomím“.

Dovoľte mi ilustrovať túto myšlienku na príklade diskusie o zákaze klonovania ľudí.

Zákaz klonovania ľudí bol už niekoľkokrát schválený americkou Snemovňou reprezentantov. Tieto návrhy sa však vždy zastavili pred hlasovaním amerického Senátu. Môže trvať aj celé roky, kým sa Kongres odhodlá konať. Medzičasom je táto téma živá na úrovni jednotlivých štátov.

Žijeme v sekulárnej dobe. Jediný „boh“, pred ktorým sa mnohí naši spoluobčania skláňajú, je „veda“. Z čiastočne prehnaného strachu z „náboženskej poverčivosti“, ktorá by mohla popierať pravdu kvôli náboženským dogmám, si tento prístup nárokuje, že mu ide len o hľadanie pravdy. A naozaj, zvykne sa hovoriť, že pravda je nevyhnutnou podmienkou vedy. Podľa mojich skúseností však mnoho vedcov, určite väčšina z tých, ktorí svedčili pred Kongresom, nehovoria pravdu o klonovaní. Mnohí z týchto prominentných vedcov povedali, že „entita“, ktorá vznikne klonovaním, nie je embryo. Som presvedčený, že toto tvrdenie je z vedeckého hľadiska absurdné.

Embryo je ľudská bytosť počas prvých dvoch mesiacov života (potom prechádza do štádia plodu). Ľudský život začína ako jednobunkový organizmus. Zvyčajne je výsledkom sexuálneho spojenia mužskej spermie a ženského vajíčka (oocytu). Každá pohlavná bunka, spermia aj vajíčko, dodáva polovicu chromozómov, aby sa vytvorila úplná ľudská bytosť. Tak spermia, ako aj vajíčko by sa nevyvinuli v ľudskú bytosť, ak by zostali oddelené (naopak, tieto pohlavné bunky by časom odumreli ako vajíčko a spermia). Spojením týchto dvoch pohlavných buniek však vzniká nový živý jedinec – jednobunkové embryo (zygota). Toto jednobunkové embryo, ak nezomrie, sa bude ďalej samé vyvíjať podľa vlastného genetického plánu cez všetky štádiá ľudského života – embryo, plod, novorodenca, dieťa, dospelého. Potrebuje k tomu len priaznivé prostredie (miesto na život a rast) a výživu. Toto všetko mu zabezpečí materské lono. (Mimochodom, tieto potreby sa netýkajú len embrya, pretože každá ľudská bytosť v akomkoľvek stupni vývinového štádia potrebuje na svoj život vhodné prostredie a výživu). Vloženie embrya do maternice neurčuje, či ide o ľudskú bytosť (to bolo určené už momentom jeho vzniku, teda splynutím vajíčka a spermie), určuje však, či táto embryonálna ľudská bytosť bude žiť, alebo zomrie.

Klonovanie je jednoducho len nepohlavný (asexuálny) náprotivok ľudskej sexuálnej reprodukcie. Počas procedúry klonovania sa z vajíčka odstráni jadro, vloží sa doň jadro zo somatickej (telovej) bunky akéhokoľvek iného človeka a následne sa táto bunka stimuluje elektrickým výbojom. Od tohto momentu začína embryo žiť a rásť ako jednobunkový ľudský organizmus. Opäť, ak nenastane smrť, embryo bude podľa svojho vlastného genetického samoriadenia rásť a prechádzať každým štádiom ľudského života. Je to genetický duplikát osoby, z ktorej bolo odobraté somatické bunkové jadro. (15)

Malo by byť teda jasné, že bez ohľadu na to, či jednobunkový ľudský organizmus vznikol sexuálne, alebo asexuálne, ide o ľudské embryo (embryo je pomenovanie pre toto štádium ľudského vývoja). Keďže ide o ľudské embryo, obsahuje embryonálne kmeňové bunky. A práve tieto ľudské embryonálne kmeňové bunky sú cenou, pre ktorú sa vedú tieto sémantické vojny. Klonovaním vznikajú embryá, ktoré majú ten istý genetický kód ako osoba, z ktorej boli klonované. Použitím kmeňových buniek z takéhoto embrya na liečbu chorôb alebo zranení u osoby, z ktorej bolo vyklonované, je možné vyhnúť sa odmietnutiu buniek imunitným systémom liečenej osoby. Preto medzi výskumom ľudských embryonálnych kmeňových buniek a klonovaním existuje úzky vzťah.

Od výskumu na ľudských embryonálnych kmeňových bunkách si mnohí veľmi veľa sľubujú a očakávajú, že tento výskum umožní liečbu mnohých chorôb a porúch. Veľa podnikateľov v oblasti vedy sa preto chce zapojiť do výskumu, aby zožali potenciálny finančný a profesionálny zisk.

To by bol úplne pochopiteľný a akceptovateľný dôvod, ak by ľudské embryo bolo ekvivalentné ľudskej bunke, akou je spermia alebo vajíčko. Ale ako sme uviedli vyššie, nie je to tak. Je to najranejšie štádium života ľudskej bytosti. Inými slovami, je to maličká a mladučká ľudská bytosť. Výsledkom odobratia kmeňových buniek je jej smrť.

Z toho vzniká etický problém, pri ktorom dynamista so svedomím (nie však Postrelovej „dynamista“) zvolá: „Stáť!“ Otázka, či ide o etický spôsob zaobchádzania s ľudskou bytosťou, je taká dôležitá, že ani vedecká zvedavosť, ani potenciálny finančný zisk, dokonca ani nádej na zmiernenie utrpenia neospravedlňuje takýto postup, pokiaľ sa neuistíme, že ním neporušujeme naše najzákladnejšie etické normy.

Faktom je, že riešenie tejto etickej otázky je zrejmé. Ukázal som, že ľudské embryá sú ľudské bytosti. Naša západná etická tradícia vždy odmietala zneužívanie jednej osoby na obohatenie druhej. Napríklad Norimberský kódex, ktorý bol výsledkom norimberských súdnych procesov zvolaných na odsúdenie skutkov nacistov a ich spojencov, vychádzajúc z etického konsenzu uvádza nasledovné: „Nemožno vykonať žiadny pokus na ľudskom subjekte, pri ktorom sa dá dopredu predpokladať, že by mohlo dôjsť k smrti alebo poškodeniu s trvalými následkami.“ Keďže vieme, že odobratie kmeňových buniek z ľudského zárodku ho zabíja, takýto výskum je jasným porušením Norimberského kódexu. (16) Z toho vyplýva, že klonovanie za účelom výskumu by malo byť zakázané.

Toto rozhodnutie proti klonovaniu nie je (povedané Postrelovej terminológiou) výrokom „statistu“. Klonovanie molekúl, tkanív, orgánov, rastlín, zvierat, inými slovami všetky druhy klonovania okrem klonovania ľudí sú podľa nášho prístupu dovolené. (17) Zákaz klonovania ľudských bytostí nie je teda ani technokratickým riešením (ktoré by ho dovolilo a len regulovalo), ani reakcionárskym riešením (ktoré by zakázalo každé, nielen ľudské klonovanie, len preto, že je to „nová“ technológia). Skôr ide o pozíciu „dynamistu so svedomím“, ktorý svoje rozhodnutie spravil na základe zrelej úvahy, že niektoré formy klonovania (t.j. klonovanie ľudských bytostí) nie je možné povoliť bez zavrhnutia našich základných etických noriem.

Postrelová sa sťažuje, že nepriatelia budúcnosti, teda statisti, ktorých som opísal vyššie, používajú známu knihu Brave New World (Prekrásny nový svet) na odstrašenie ľudí a odmietanie zmeny: „statisti používajú Brave New World na útok proti biotechnológii.“ Postrelová trvá na tom, že tento prístup je zavádzajúci. „Zabúdajú, že ten svet je tiež statický model, technokratická nočná mora kontrolovaná centrálnou autoritou, úplne umelý svet namodelovaný do jednoduchej vízie... Hrôza z románu nepochádza ani tak zo samotnej prítomnosti exotických technológií, ako skôr z uniformity a samoľúbosti života v tom svete. Je to technokratická dystopia (anti-utópia, pozn. prekladateľa), ktorá zakázala dynamizmus...“ (18)

Postrelová vníma Prekrásny nový svet skutočne nezvyčajne. Pochybujem, že je ešte niekto, kto by pri čítaní tejto knihy dospel k záveru, že to, čo vzbudzuje strach, je „uniformita“ života, a nie „exotické technológie“ – nekonečné embryonálne farmy, genetická manipulácia za účelom vytvárania rôznych tried osôb, atď., ktoré vzbudzujú hrôzu. Postrelovej čítanie podľa všetkého pramení z presvedčenia, že existujú len dve možnosti: buď úplná sloboda (libertarianizmus), alebo totálna tyrania (statizmus). Buď akceptujeme embryonálne farmy, alebo vláda nakoniec bude kontrolovať aj to, čo pestujeme vo svojej vlastnej záhrade.

Samozrejme možno súhlasiť s Postrelovou v tom, že politická tyrania je nepriateľská voči ľudskému dobru a porušuje základné ľudské práva. Ale dôležitá otázka je, ako sa s ľuďmi zaobchádza vo vnútri hoci aj tyranského štátu. Indira Gandhiová dočasne zrušila demokraciu v Indii, nevraždila však svojich oponentov. Na druhej strane, keď Lenin a boľševici zrušili demokraciu v Rusku, začali systematicky vyvražďovať svojich politických protivníkov. Ľudské práva a ľudská dôstojnosť utrpeli oveľa viac za tyranie Lenina ako Indiry Gandhiovej.

Podobne ani sloboda negarantuje spravodlivosť. Ak by „prekrásny nový svet“ nebol politickou tyraniou, ale systémom, v ktorom by jednotlivci slobodne a bez podvádzania súťažili o čo najväčšie zisky z embryonálneho farmárčenia, stále by nám takáto spoločnosť naháňala hrôzu. Bola by to tiež hlboko nespravodlivá spoločnosť. Mali by sme si pripomenúť Juh pred americkou občianskou vojnou. Počas legálnosti otroctva žiadny beloch nemal nariadené, aby vlastnil otrokov. V rozhodnutí nemať otrokov boli takí „slobodní“, ako by si len Postrelová mohla priať. Predsa však to bola otrokárska spoločnosť. Boli tam spoločenské trendy, ktoré spôsobili, že mnohí bieli vlastnili otrokov, aj keď by ich inak nevlastnili. „Mať otroka“ bol jednoducho spôsob, ako sa veci robili. Hoci viacerí belosi odmietali mať otroka, ich odmietanie nezmenilo povahu spoločnosti. Stále bola nespravodlivá. Podobne aj v spoločnosti, kde sa jednej osobe (vedeckému podnikateľovi) dovolí zničiť iného (embryo) pre jeho (podnikateľský) zisk, účinky skorumpujú „slobodnú“ voľbu ostatných členov spoločnosti. Neetické biotechnológie poškodzujú spoločnosť a každého z jej členov tým, že podkopávajú úctu, ktorú si zaslúži každá ľudská bytosť jednoducho preto, že je.

Na rozdiel od Postrelovej som presvedčený, že je tu aj iná možnosť, ako len možnosť bezhraničnej slobody alebo tyranie. Je aj iná cesta, tá, ktorá sa vyhýba tak reakcionárskemu, ako aj technokratickému statizmu. Je to cesta principiálnej morálnej zdržanlivosti, ktorú nazývam „dynamizmus so svedomím“. Občania sa na podporu spoločného dobra môžu zhodnúť na určitých princípoch, ktoré budú slúžiť ako spoľahlivé zásady pre biotechnologické otázky, s ktorými sme konfrontovaní teraz i v budúcnosti.

Nakoniec mi dovoľte niekoľko z nich navrhnúť.

Prvé sú, ako som už spomenul, princípy Norimberského kódexu. (19)

Druhým je princíp „obozretnosti“ – vzhľadom na dôležitosť a trvalosť zmien v tejto oblasti vpred sa treba hýbať pomaly, ak vôbec. Pri tom treba byť opatrný.

Ďalší princíp navrhol Dr. Leon Kass, predseda President’s Council on Bioethics (poradný orgán prezidenta USA pre bioetické otázky, pozn. prekladateľa). Keď Kass zvažuje „reprodukčné technológie“ a liečbu neplodnosti, pripomína nám, že musíme urobiť základnú voľbu: buď „prijať dieťa ako dar, alebo vyrobiť dieťa ako produkt... Ako je to pri každom produkte..., výrobca stojí nad ním nie ako rovný, ale ako nadradený...“ (20) Plodenie nás volá zrieknuť sa sebeckosti najprv nesebeckým darovaním sa manželskému partnerovi, potom pri výchove detí. Zaiste to má významné dôsledky pre nás i pre našu spoločnosť, ak prirodzenú nesebeckosť nahradíme sebeckosťou.

Ďalšími etickými princípmi sú: a) rovnosť každej ľudskej bytosti a b) telesná realita ľudského života (Sme bytosti, ktoré majú telo a dušu a naše telá nie sú len „rúcha“, do ktorých sa zaodievame ako do šiat. My sme naše telá). Všetky tieto princípy majú dosah na to, ako pozápasíme s novými biotechnológiami.

To, čo je nakoniec také neuspokojivé na prístupe Postrelovej a ostatných libertariánov, je to, že sa stavajú odmietavo voči samotnej schopnosti reflektovať, premýšľať a robiť rozhodnutia, ktoré sú charakteristické pre náš druh. Veľký kresťanský etik Paul Ramsey nám pripomína:

Na záver môžeme teda zhrnúť, že veda môže v najlepšom prípade odpovedať na jedinú otázku: Čo je možné urobiť? Zdá sa, že to je jediná otázka, o ktorú sa Virginia Postrelová a Lee Silver zaujímajú. Navrhujú, aby sme sa všetci dobrovoľne podriadili „nevyhnutnému“ pokroku biotechnológie.

Silver a Postrelová však zabudli, že je tu aj druhá otázka: Čo urobíme? Nič nie je predurčené. Sme bytosti so slobodnou vôľou a inteligenciou, môžeme robiť rozhodnutia a môžeme si stanoviť princípy a hranice. Ako občania demokratických krajín máme aj morálnu povinnosť zvažovať tieto otázky a rozhodnúť. Toto je presný opak politizovania vedy, ktoré sa dialo za komunistického režimu. Nekladieme na vedu ideologické obmedzenia, skôr uskutočňujeme dohľad nad vedou (a nad celou ľudskou aktivitou), ktorý je potrebný v každom čase. Veda musí mať slobodu výskumu tam, kde sa neprekračujú etické hranice. Avšak aj keď rešpektujeme legitímnu slobodu vedy, je na nás, aby sme sa rozhodli, či sa podriadime čomukoľvek, čo pred nás položí biotechnológia, alebo či budeme (zvlášť keď ide o základné otázky ako zmysel rodičovstva a ľudstva vôbec) trvať na tom, že spravíme všetko, čo môžeme, pre vytvorenie takej spoločnosti, ktorá bude hodná človeka a jeho Stvoriteľa.

(1) Virginia Postrelová, „The Future and Its Enemies”, s. 8 – 9.

(2) Tamže, s. 9.

(3) Tamže, s. 19.

(4) Tamže, s. 18.

(5) Tamže, s. 14.

(6) Tamže.

(7) Lee Silver, „Remaking Eden” (Avon Books, New York, 1998), s. 9.

(8) Tamže, str. 8.

(9) Prečo by sa niekto rozhodol vytvoriť chiméru? Spojením dvoch embryí – každého s kompletným genetickým kódom – možno kombinovať genetické kódy dvoch jednotlivcov rovnakého pohlavia. Z toho vyplýva, že výsledné embryo-potomok by mal zmes genetického materiálu od každého z týchto dvoch jednotlivcov. V tomto zmysle by bol každý z týchto dvoch jednotlivcov „rodičom” vzniknutého embrya-potomka.

(10) Victor Chase, „Mind Over Muscles”, Technology Review 103 (marec/apríl 2002), s. 44.

(11) Tamže, s. 39 – 45.

(12) Edwin Jager, Olle Inganas and Ingemar Lundstron, „Microrobots for Micrometer-Size Objects in Aqueous Media: Potential Tools for Single-Cell manipulation”, Science 288 (30. jún 2000).

(13) N. Katheryn Hayles, Howe „We Became Posthuman: Virtual Bodies in Cybernetics, Literature, and Informatics” (Chicago: University of Chicago Press, 1999).

(14) Všetky tieto zmeny sa vyskytli za posledných 50 rokov ľudskej histórie a je ich viac než za posledných 30 000 rokov.

(15) Nie je to však úplne presný genetický duplikát kvôli prítomnosti mitochondriálnej DNA v protoplazme vajíčka.

(16) Tomuto úsudku by sa dalo vyhnúť iba tak, že by sa človek vydal na riskantnú cestu rozlišovania medzi ľudskou bytosťou a ľudskou osobou. Ak niekto vychádza z názoru, že štatút osoby spočíva v schopnosti vnímania alebo uvedomenia, potom sa musí postupne dopracovať k jedinému logickému záveru, ktorý zastáva aj Peter Singer z Princetonskej univerzity, že tento moment nastáva až vtedy, keď je mozog dieťaťa dostatočne vyvinutý, aby mal tieto schopnosti. Tento moment však nastáva až niekedy v prvom roku života dieťaťa po narodení.

(17) Zákaz klonovania, ktorý prešiel Snemovňou reprezentantov, explicitne dovoľuje všetky tieto postupy klonovania.

(18) Postrelová, s. 167 – 168.

(19) Zmienil som sa len o jednom z desiatich princípov. Kompletný zoznam nájdete na http://ohsr.od.nih.gov/nuremberg.php3 alebo na http://www.hhs.gov/ohrp/references/nurcode.htm.

(20) Leon R. Kass , James Q. Wilson, „The Ethics of Human Cloning “ (AEI Press, Washington, DC, 1998), s. 39.

(21) Paul Ramsey, „Fabricated Man” (Yale University Press, 1970) s. 122 – 123.