Právna úprava umelého oplodnenia

Autor: Mgr. Patrik Daniška, právnik

Ak by sme chceli charakterizovať právnu úpravu umelého oplodnenia na Slovensku, asi najlepšia odpoveď by bola, že je chaotická, zastaraná, nedostatočná a centrá asistovanej reprodukcie sa ňou aj tak neriadia. Veď posúďte sami.

 

Záväzné opatrenie z roku 1983

Predpis, ktorý meritórne upravuje umelé oplodnenie je Záväzné opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé oplodnenie (ďalej len „opatrenie“). Je to predpis, ktorý má už takmer 34 rokov, ide o podzákonnú normu s nízkou právnou silou a dopátrať sa k nemu chce poriadnu dávku trpezlivosti a bádateľského nadšenia. Hoci (pokiaľ viem) toto opatrenie nebolo nikdy zrušené, v praxi sa ním nikto neriadi. V právnom štáte by sme sa ním ale riadiť mali. Opatrenie síce dovoľuje umelé oplodnenie, súčasne však stanovuje aj viaceré rozumné limity, ktoré je dobré poznať. V prvom rade dovoľuje umelé oplodnenie len manželom, pričom žiadosť musia podať obaja. Umelé oplodnenie pripúšťa len zo zdravotných dôvodov (poruchy plodnosti manžela, poruchy ženských genitálií, riziko dedičnej choroby alebo vývojovej chyby a iné prekážky, pre ktoré nemôžu mať manželia spolu zdravé potomstvo). Umelé oplodnenie možno vykonať len u plnoletej ženy, spravidla vo veku do 35 rokov. Ak nie je možné použiť semeno manžela, môže sa so súhlasom manželov použiť semeno darcu, ktorého vyberie lekár. Manželia a darca majú zostať navzájom neznámi, no lekár musí zabezpečiť, aby šlo o darcu, ktorý nie je so ženou príbuzný v priamom pokolení, ani jej súrodenec. V zmysle opatrenia sa za umelé oplodnenie „považuje liečebný výkon, ktorým sa vykonáva na žene oplodnenie semenom manžela alebo semenom iného muža.“ Opatrenie teda za umelé oplodnenie považuje výhradne umelú insemináciu. S niečím takým, ako je oplodnenie mimo tela matky, prenos embrya, kryoprezervácia a podobne, opatrenie vôbec nepočíta. V tom čase sa tieto praktiky nerobili.

 

Transplantačný zákon

Čiastkové zmienky o umelom oplodnení, či všeobecnejšie o asistovanej reprodukcii, sa postupne začali objavovať aj v ďalších právnych predpisoch, a to aj vďaka preberaniu legislatívy EÚ. Transplantačný zákon (zákon č. 317/2016 Z. z.) rieši problematiku darcovstva buniek, tkanív a orgánov, pričom sleduje najmä kvalitu a bezpečnosť darovaných buniek s cieľom minimalizovať riziko infekcie a prenosu choroby pri transplantácii.

Zákon preberá šesť smerníc EÚ, v niektorých z nich sa objavujú aj zmienky o darovaní pohlavných buniek za účelom asistovanej reprodukcie. Tak sa do nášho zákona dostali ustanovenia o tom, že za partnerské darcovstvo sa považuje darcovstvo reprodukčných ľudských buniek medzi mužom a ženou, ktorí vyhlásia, že majú intímny fyzický vzťah. Alebo, že súčasťou písomného informovaného súhlasu darcu reprodukčných ľudských buniek určených na partnerské darcovstvo je aj možnosť použitia nepoužitých reprodukčných buniek na iné reprodukčné účely, na vedeckovýskumné účely alebo na ich likvidáciu.

Ako vidieť, je tu zjavný posun oproti záväznému opatreniu, ktoré v prípade umelého oplodnenia spomína výhradne manželov. Transplantačný zákon (smernice EÚ) predpokladajú poskytnutie asistovanej reprodukcie aj nezosobášeným partnerom, ktorí vyhlásia, že majú intímny fyzický vzťah. V praxi sa táto „transplantačná“ právna úprava zrejme považuje za právny základ pre umelé oplodnenie pre nemanželské páry. Lenže smernice sa nemajú chápať ako právny základ pre „legalizáciu“ určitých postupov umelého oplodnenia. Samotná Smernica 2004/23/ES, ktorá ustanovuje normy kvality a bezpečnosti pre darované ľudské tkanivá a bunky uvádza, že: „táto smernica by nemala byť v rozpore s rozhodnutiami prijatými členskými štátmi v súvislosti s používaním alebo nepoužívaním akéhokoľvek špecifického typu ľudských buniek, vrátane zárodočných buniek a embryonálnych kmeňových buniek.“ Ak teda národná legislatíva neumožňuje použitie pohlavných buniek určitým spôsobom, smernica sa nemôže chápať ako základ na zmenu takejto legislatívy. Prax na Slovensku je však taká, že umelé oplodnenie sa robí aj iným osobám, ako manželom.

 

Financovanie zo zdravotného poistenia

Ďalej je tu nariadenie vlády č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva katalóg zdravotných výkonov. Ide vlastne o zoznam oficiálnych, štátom uznaných zdravotných výkonov, ktorý obsahuje aj výkony asistovanej reprodukcie, vrátane in vitro fertilizácie a prenosu embryí. Čo je ešte dôležitejšie, nariadenie vlády č. 777/2004 Z. z. vydáva zoznam chorôb a určuje, ktorá liečba sa uhrádza z verejného zdravotného poistenia, ktorá sa uhrádza čiastočne, a ktorá vôbec. Z  nariadenia vyplýva, že v prípade umelého oplodnenia, oplodnenia in vitro (v skúmavke) a iných asistovaných metód oplodnenia sa na základe verejného zdravotného poistenia uhrádzajú najviac tri cykly výkonov asistovanej reprodukcie ženám do 39. roku života v týchto prípadoch:

  1. chýbajúce vajcovody alebo nezvratné poškodenie vajcovodov, okrem stavov, ktoré vznikli ako následok predchádzajúcej sterilizácie alebo umelého prerušenia tehotenstva,
  2. endometrióza ženy (abnormality sliznice maternice),
  3. nezvratné poškodenie vaječníkov, ak nie je následkom umelého prerušenia tehotenstva,
  4. idiopatická sterilita (dedične podmienená),
  5. mužský faktor sterility – azoospermia, astenospermia (chýbajúca či znížená tvorba spermií), ejakulačné dysfunkcie a ochorenia súvisiace s chemoterapiou alebo poúrazovými stavmi,
  6. imunologické príčiny sterility,
  7. riziko dedičného ochorenia, v dôsledku ktorého nemôžu mať manželia zdravé potomstvo a
  8. endokrinné príčiny sterility.

Na základe nariadenia vlády sa teda všetci skladáme na spolufinancovanie umelého oplodnenia z vymenovaných dôvodov, vrátane techník IVF-ET.

 

Výhrada svedomia

Pre zdravotníkov (lekári, sestry, farmaceuti, a iní) je dôležité vedieť, že na týchto úkonoch sa podieľať nemusia. Vyplýva to z Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti: „Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb.“ Ak si zdravotník výhradu uplatní, musí informovať svojho zamestnávateľa, prípadne aj svojich pacientov.

Asistovanú reprodukciu (rovnako ako umelý potrat a sterilizáciu) nemusí poskytovať ani zdravotnícke zariadenie ako celok, ak „poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnú starostlivosť poskytovať.“ Teda ak v nemocnici nie sú zamestnanci ochotní robiť tieto výkony, nemocnica ich poskytovať nemusí (§ 12 ods. 2 a 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti).

 

Záver

Z pohľadu množstva zničených životov je umelé oplodnenie výzva číslo jeden. Presné čísla má zhromažďovať Národný register asistovanej reprodukcie (zákon č. 153/2013 Z. z. o národnom zdravotníckom informačnom systéme), no túto funkciu si neplní. Vieme však, že pri umelom oplodnení zomierajú na Slovensku tisíce počatých detí, zrejme ďaleko viac ako pri umelom potrate.

Naša legislatíva upravujúca umelé oplodnenie je chaotická, vnútorne rozporná a nedostatočná, čo zneužívajú kliniky asistovanej reprodukcie. Vyrastajú ako huby po daždi a ponúkajú všemožné služby, vrátane vytvárania nadbytočných embryí, selekcie „najkrajších“ embryí (čiže vyhadzovanie tých, ktoré sa nevyvíjajú dostatočne pekne), kryoprezervácie, ničenia, či dokonca darovania embryí. Čo je ešte horšie, tieto nemorálne procedúry financujeme z verejného poistenia, keď štát nielenže dovoľuje porušovať práva počatých detí, ale takéto porušovanie aktívne podporuje.

Ak chceme tento stav zmeniť, musíme sa vydať na dlhú a náročnú cestu vysvetľovania a zmeny názorov ľudí, pretože verejná mienka za roky našej nečinnosti zašla už príliš ďaleko. S osvetou treba začať najskôr s praktizujúcimi veriacimi a postupne ju rozšíriť aj na ostatných. Čím skôr začneme, tým lepšie.

 

Patrik Daniška

Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o.z.

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.