Právna úprava náhradného materstva

Autor: Mgr. Silvia Miškovičová, právnička

Zákonnú definíciu či právnu úpravu náhradného (zástupného, surogátneho) materstva by ste v slovenskom právnom poriadku len darmo hľadali. Týmto sa Slovenská republika zaraďuje medzi krajiny ako napríklad Česko, Írsko, Belgicko, Japonsko a ďalšie, v ktorých rovnako neexistuje žiaden priamy právny predpis, ktorý by náhradné materstvo definoval, explicitne zakazoval, či povoľoval a následne reguloval.

Napriek tomu však môžeme v rôznych odvetviach slovenského práva nájsť aspoň čiastočné odpovede na otázky týkajúce sa inštitútu náhradného materstva.

Exkurziu slovenským právnym poriadkom treba začať pri hierarchicky najvyššom právnom predpise, a to pri Ústave Slovenskej republiky, ktorá v článku 2. ods. 3 uvádza, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Tí, ktorí zastávajú názor, že surogácia je v našich podmienkach dovolená, opierajú toto svoje tvrdenie práve o tento článok Ústavy.

V súvislosti s tým však treba dodať, že aj napriek neexistencii zákona, ktorý by náhradné materstvo výslovne zakazoval, v našom právnom poriadku existuje viacero noriem, ktoré využitie tohto inštitútu značne obmedzuje, ak ho úplne neznemožňuje. Medzi takéto normy bezpochyby patrí aj ďalší článok Ústavy, a to čl. 12 ods. 1, ktorý uvádza, že základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, čo v prípade surogácie znamená napríklad aj to, že nikto nemôže náhradnej matke prikazovať vzdať sa dieťaťa; ísť na potrat; podstúpiť nejaký zákrok, operáciu, liečbu, či testovanie; zakazovať fajčiť, požívať alkohol alebo mať sexuálnych partnerov a pod., keďže by tým boli narušené alebo rovno odňaté niektoré jej základné práva a slobody –  ako napríklad nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (čl. 16), osobná sloboda (čl. 17), zachovanie ľudskej dôstojnosti (čl. 19), sloboda pohybu a pobytu (čl. 23) a mnohé ďalšie. Rovnako nemôže náhradná matka tieto svoje práva a slobody scudziť, teda previesť na iného. Hocijaké dojednania tohto typu sú sankcionované ich absolútnou neplatnosťou a žiadna zo strán sa nemôže domáhať ich vykonateľnosti.  

 

Ďalšou normou, ktorá viac ako len obmedzuje využitie náhradnej matky na donosenie a porodenie dieťaťa je § 82 Zákona o rodine, ktorý ustanovuje, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila (§ 82 ods. 1) a že všetky dohody a zmluvy, ktoré sú v rozpore s týmto, sú neplatné (§ 82 ods. 2). To znamená, že podľa práva bude za matku dieťaťa považovaná vždy náhradná matka a akákoľvek dohoda, ktorá by vylučovala ako matku dieťaťa ženu, ktorá ho porodila a/alebo by za matku považovala inú ženu, napríklad darkyňu vajíčka, či manželku/partnerku otca dieťaťa, je absolútne neplatná.

Žena, ktorá si dieťa „objednala“, sa môže stať jeho matkou jedine prostredníctvom inštitútu osvojenia (§ 97 a nasl.). To platí aj v prípade, že je s dieťaťom genetický príbuzná. Tu sa ukazuje jedna z mnohých odvrátených tvári náhradného materstva – neisté postavenie ženy-objednávateľky, ktorá sa nikdy nemusí stať matkou svojho vytúženého dieťaťa, a to aj napriek jej snahe, ochote či genetickej príbuznosti s daným dieťaťom. Okrem toho, že musí byť žena-objednávateľka vydatá, či už za otca dieťaťa alebo za spoluosvojiteľa (§ 100 ods. 1, 2), potrebuje k osvojeniu súhlas náhradnej matky a otca dieťaťa (§ 100 ods. 3, § 101 ods. 1), ktorý jej môže, no nemusí byť daný. Nejde o ojedinelé prípady, keď náhradná matka zmení svoj názor a chce si dieťa nechať, či sa v procese „čakania“ na dieťa rozpadne manželstvo objednávateľského páru. Okrem tohto „svojvoľného“ pripravenia dieťaťa o „matku“, ktorá sa chce a vie oň starať alebo je s ním genetický príbuzná, môžu vzniknúť aj ďalšie neprávosti. komplikácie či absurdnosti – napríklad povinnosť výživy dieťaťa zo strany náhradnej matky, ktorá nemala a nemá záujem byť matkou tohto dieťaťa; či situácie, keď budú právne rodičmi dieťaťa brat so sestrou, švagrovci, prípadne matka so synom či svokra so zaťom a podobne. 

Muž-objednávateľ má na rozdiel od ženy-objednávateľky podstatne jednoduchšiu cestu k uznaniu svojho otcovstva, čo však neznamená, že bez komplikácii a s istým výsledkom. Otcom dieťaťa porodeného náhradnou matkou sa stane v prípade, že je náhradná matka slobodná, muž, ktorý spolu s ňou urobil súhlasné vyhlásenie rodičov pred matričným úradom alebo súdom (§ 91 ods. 1 a 2; 2. domnienka otcovstva). Takéto vyhlásenie môžu títo dvaja vykonať aj pred narodením dieťaťa, ak už je počaté (§ 92). Matrika ani súd nezisťujú, či je daný muž aj biologickým otcom. Takže aj v prípade využitia spermií od anonymného darcu môže byť muž-objednávateľ zapísaný ako otec dieťaťa. Ak je náhradná matka vydatá alebo ako od zániku manželstva či od vyhlásenia jeho neplatnosti ešte neuplynulo viac ako 300 dní, za otca dieťaťa sa bude považovať jej manžel (§ 85 ods. 1; 1. domnienka otcovstva). Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom (§ 86 ods. 1). Ak nebolo otcovstvo určené na základe 1. alebo 2. domnienky, môžu dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd (§ 94 ods. 1), pričom sa za otca považuje muž, ktorý mal s matkou dieťaťa pohlavný styk v rozhodnom čase a jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti (§94 ods. 2; 3. domnienka otcovstva). V prípade náhradného materstva je 3. domnienka v podstate nepoužiteľná, keďže sa pred súdom dokazuje skutočnosť pohlavného styku (aj za pomoci DNA diagnostiky), nie genetická príbuznosť medzi otcom a dieťaťom. Komplikácie s uznaním otcovstva muža-objednávateľa vzniknú v prípade, že náhradná matka je vydatá a otcovstvo jej manžela nebolo zapreté  alebo v prípade nevydatej náhradnej matky, keď táto odmietne spraviť súhlasné vyhlásenie rodičov. 

 

Ako vidíme, náhradné materstvo stavia všetkých zúčastnených do veľmi neistého postavenia a vytvára živnú pôdu na vznik množstva komplikácií a sporov, pričom každá snaha sa tomu vyhnúť, a to napríklad usporiadaním vzájomných vzťahov, môže viesť k absolútnej neplatnosti takéhoto dojednania.

Týmto sa dostávame do sféry Občianskeho zákonníka, ktorý v § 39 uvádza, že každý právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, je neplatný. Už vieme, že neplatnou je akákoľvek dohoda, ktorá vylučuje materstvo ženy, ktorá dieťa porodila a/alebo určuje, že matkou dieťaťa bude iná žena. Rovnako neplatnou je aj zmluva, ktorá obmedzuje či odníma náhradnej matke niektoré z jej základných práv a slobôd. Avšak tu to nekončí, rad neplatných právnych úkonov týkajúci sa surogácie dopĺňa tiež záväzok náhradnej matky, že sa v budúcnosti vzdá ešte nenarodeného (prípadne ešte nepočatého) dieťaťa, či záväzok objednávateľského páru, že si v budúcnosti toto dieťa osvojí alebo v prípade muža, že súhlasným vyhlásením uzná otcovstvo. Ďalej je neplatnou aj akákoľvek dohoda o odmene pre náhradnú matku za vynosenie a porodenie dieťaťa, pričom treba dodať, že neplatnosť takejto dohody je jej najmenším problémom, nakoľko môže takýmto dojednaním dôjsť napríklad aj k spáchaniu niektorého z trestných činov proti slobode. Niektorí tvrdia, že takýmto následkom sa strany môžu vyhnúť, ak si dohodnú „len“ náhradu nevyhnutných nákladov vynaložených na oplodnenie, tehotenstvo a pôrod. K tomuto však treba poznamenať, že je len veľmi ťažké zabezpečiť bezodplatnosť surogácie, keďže napríklad nikto nemôže zakázať otcovi, aby sa postaral o matku svojho dieťaťa, či  reálne zistiť všetky náklady vzniknuté náhradnej matke. Navyše nevyhnutným nákladom môže byť pre niekoho aj nové auto, či byt. Ak by aj bolo možné zabezpečiť čisto altruistickú formu surogácie, stojí za diskusiu, či by zas tá nevykorisťovala náhradnú matku a nestavala ju do pozície „otrokyne“, a tým sa dostávame späť k trestným činom proti slobode. 

No aj keby zúčastnené strany vo svojej dohode nič z vyššie uvedeného neriešili, problémom stále zostáva samotný predmet ich vzťahov, ktorým je vždy dieťa a/alebo telo ženy (prípadne jeho časti), pričom podľa § 118 môžu byť predmetom občianskoprávnych vzťahov len veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Takže nikdy nie ľudská bytosť. Niektorí však tvrdia, že predmetom nie je dieťa, ale tehotenstvo, pričom už ďalej neriešia skutočnosť, že tehotnou je vždy žena, s ktorej telom sa tu narába pre a podľa potrieb iných. To isté platí aj o dieťati, dôvodom jeho existencie je tu akoby len potešenie a prospech jeho objednávateľov. 

 

V centre surogácie stojí vždy a najmä dieťa, ktoré je tu zredukované na obyčajný predmet. Je objednané, vyrobené, doručené a v prípade nespokojnosti vrátené (pred doručením potratené). Takéto dieťa sa rodí do neistého postavenia či vzťahov. Nie je istý ani otec, ani matka, rovnako ako jeho občianstvo, národnosť,  domov. Navyše je predurčené k tomu, aby zažilo odlúčenie a odmietnutie zo strany človeka, ktorého dôverne pozná po vôni či tlkote srdca. V prípade, že ho nechce nikto alebo všetci, stáva sa stredobodom zdĺhavých a boľavých sporov. Postavenie dieťaťa v surogácii môže len ťažko zodpovedať jeho najlepšiemu záujmu. Ak zároveň rovno neporušuje niektoré z jeho práv zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa – ako napríklad právo dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti vrátane štátnej príslušnosti, mena a rodinných zväzkov (čl. 8); či právo dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov (čl. 9) a pod.

 

Navyše, ako uvádza Európsky súd pre ľudské práva vo veci Mennesson v. Francúsko a Labassse v. Francúzsko, ku konaniu proti najlepšiemu záujmu dieťaťa môže dôjsť aj „neuznaním“ surogácie, resp. neuznaním právneho vzťahu  rodičia – dieťa, ktorý bol založený iným štátom medzi objednávateľmi a dieťaťom narodeným náhradnej matke, ak aspoň jeden z objednávateľov je zároveň aj biologickým rodičom dieťaťa (Paradiso a Campanelli v. Taliansko). V praxi to znamená napríklad to, že ak Slovenská republika nechce čeliť sťažnosti pre porušenie práva na zachovanie súkromného a rodinného život dieťaťa zakotveného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemala by odmietnuť uznať vzťah rodič – dieťa, ktorý platne vznikol v cudzine, a to aj napriek tomu, že za matku dieťaťa bola určená objednávateľka alebo, že išlo o komerčnú surogáciu, čo Slovenská republika nedovoľuje.

 

Ak sa to v tejto chvíli z uvedeného javí, náhradné materstvo ako také v podstate nie je u nás trestným činom. Náš Trestný zákonník (na rozdiel napríklad od nemeckého alebo talianskeho) s využitím toho inštitútu nespája žiadne trestnoprávne následky. To však neznamená, že určité správanie v súvislosti s náhradným materstvom nemôže naplniť skutkovú podstatu niektorých trestných činov, pričom do úvahy prichádzajú najmä tieto: obchodovanie s ľuďmi (§179), zverenie dieťaťa do moci iného (§ 180), nátlak (§ 192), odloženie a opustenie dieťaťa (§ 205, 206), zanedbanie povinnej výživy (§ 207), neoprávnené odoberanie orgánov, tkanív a buniek (§ 159), vydieranie (§ 198).

 

Ako vidíme, náš právny poriadok surogácii nepraje. Takisto však ani ten český, no napriek tomu tam ročne zaznamenajú niekoľko prípadov náhradného materstva. Dokonca niektoré české kliniky asistovanej reprodukcie ponúkajú náhradné materstvo ako jeden zo spôsobov liečby neplodnosti. Preto je len otázkou času, kedy sa k tomu nejaký pár či klinika odhodlá i u nás, ak tomu už tak nie je. Zdá sa, že je najvyšší čas, aby Slovenská republika zaujala vo veci náhradného materstva jednoznačný postoj – áno (za akých podmienok), alebo nie (s akými sankciami a pre koho). Pričom by tak mala spraviť v súlade s najlepším záujmom dieťaťa, ktorý jasne odlíši od záujmov dospelých.

 

Silvia Miškovičová

(Autorka je právnička, téme surogátneho materstva sa venuje vo svojej dizertačnej práci)

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.