Posolstvo pápeža Františka týkajúce sa otázok spojených so záverom ľudského života

17. november – Svätý Otec zaslal osobitné posolstvo týkajúce sa otázok spojených s tzv. „záverom ľudského života“. Adresoval ho účastníkom Európskeho regionálneho stretnutia Svetovej lekárskej asociácie (World Medical Association), organizovaného na pôde Vatikánu v spolupráci s Pápežskou akadémiou pre život.

V liste adresovanom účastníkom konferencie prostredníctvom predsedu Pápežskej akadémie pre život Mons. Vincenza Pagliu pápež František reaguje na citlivé otázky spojené so súčasným rozvojom lekárskej vedy a technických prostriedkov, ktorými je možné udržiavať telo aj za hranice toho, čo predstavuje integrálne dobro osoby. Upozorňuje na potrebnú múdrosť vzhľadom na pokušenia číhajúce v tejto oblasti.

Vo svojom liste pápež František pripomína, že už Pius XII. vo svojom príhovore k anestéziológom a záchranárom v roku 1957 poukázal na skutočnosť, že „nie je povinnosťou použiť vždy všetky potenciálne dostupné terapeutické prostriedky“. Pomôckou pri rozhodovaní je dokument „Prehlásenie o eutanázii“, ktorý v roku 1980 vydala Kongregácia pre náuku viery, kde sa etické kritérium definuje ako „primeraná starostlivosť“. Ako ďalej píše pápež František, toto „umožňuje dospieť k rozhodnutiu, ktoré sa morálne kvalifikuje ako vzdanie sa tzv. ‚úpornej terapie’“. V Katechizme katolíckej cirkvi v bode 2278 je bližšie vysvetlený dôsledok takéhoto rozhodnutia: «Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť».

Svätý Otec sa ďalej zamýšľal nad okolnosťami, ktoré vplývajú na správne rozhodnutie a tiež o potrebe prístupnosti zdravotnej starostlivosti pre všetkých:

„Je potrebné pozorné rozlišovanie, ktoré skúma morálny objekt, okolnosti a úmysly zainteresovaných strán. Osobný a vzťahový rozmer života – a samotného umierania, ktoré je stále extrémnym momentom života – musí mať v starostlivosti a sprevádzaní chorého primeraný priestor hodný dôstojnosti človeka. Na tejto ceste má hlavnú úlohu chorá osoba. To jasne hovorí aj Katechizmus katolíckej cirkvi: «Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný». Je to predovšetkým on, prirodzene v dialógu s lekármi, komu prislúcha zvážiť liečebné opatrenia, ktoré sa mu ponúkajú a posúdiť ich skutočnú primeranosť v konkrétnej situácii, a je oprávnený ich odmietnuť, ak takáto primeranosť chýba. Je to neľahké zvažovanie v dnešnej medicínskej praxi, v ktorej sa terapeutický vzťah stáva stále viac útržkovým a lekársky úkon musí zahŕňať rozličné sprostredkovania spojené s technologickým a organizačným kontextom.

Treba tiež poznamenať, že tieto hodnotiace procesy sú podmienené rastúcou nerovnosťou príležitostí, ku ktorej prispieva zároveň kapacita technických vied, ako aj ekonomické záujmy. Postupne sofistikovanejšie a nákladnejšie spôsoby liečby sú prístupné čoraz užším a privilegovanejším skupinám osôb a populácií, čo kladie  vážne otázky o udržateľnosti zdravotníckych služieb. Ide tu o takpovediac systémovú tendenciu prehlbovania terapeutickej nerovnosti. Je jasne viditeľná na globálnej úrovni, najmä pri porovnaní rôznych kontinentov. Je však prítomná aj v rámci bohatších krajín, kde je riziko, že prístup k liečbe bude viac závisieť od ekonomických možností ľudí než od skutočnej potreby liečby.“

Ohľadom starostlivosti o chorých pápež František dal za príklad milosrdného Samaritána z Lukášovho evanjelia ako vzor „zodpovednej blízkosti“. Upozornil zároveň aj na morálny imperatív, ktorým je „nikdy neopustiť chorého“. Ako ďalej vysvetlil, k správnemu postoju je nevyhnutná láska:

„Každý nech preukazuje lásku spôsobom, aký mu prislúcha: ako otec či matka, syn či dcéra, brat alebo sestra, lekár alebo zdravotník. Ale nech ju preukazuje! I keď vieme, že pri chorobe nemôžeme vždy garantovať uzdravenie, o žijúcu osobu sa vždy môžeme a musíme postarať: bez toho, aby sme my sami skrátili jej život, ale tiež bez zbytočnej úpornosti v úsilí proti jej smrti. Týmto smerom sa uberá paliatívna medicína. Tá má veľký význam aj na kultúrnej rovine, bojujúc proti všetkému, čo robí umieranie bolestivejším a ťažším, či je to bolesť alebo osamelosť.“

Svätý Otec v závere svojho listu k účastníkom Európskeho regionálneho stretnutia Svetovej lekárskej asociácie o otázkach spojených so „záverom ľudského života“ poukazuje na potrebu veľkej starostlivosti pri tvorbe zákonov týkajúcich sa tejto oblasti, aby boli čo najviac spoločne akceptovateľné či už z hľadiska etického alebo náboženského. Pápež František pri tom zvlášť upozornil na povinnosť pamätať na najslabších, ktorí nie sú schopní obhajovať svoje vlastné záujmy.

Zdroj: Vatikánsky rozhlas

 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.