Bolestné utrpenie a nenarodené detičky (svedectvo)

V dnešnom príspevku by som sa rada podelila o svoje svedectvo. Odmalička som sa spolu s mojou mamkou starala o ťažko chorú babičku, ktorá bývala s nami. Jej choroba bola veľmi bolestná. Ako maličká som bola jej opatrovateľkou, ošetrovateľkou i zdravotnou sestričkou. Babička ma zaučila ako ju mám ošetrovať, ako jej mám pomáhať. Najťažšie pre mňa bolo pozerať sa a vnímať každodenne jej bolestné utrpenie. Neraz som preto veľmi plakala. Pomáhalo mi ako dieťaťu ísť do školskej kaplnky a tam Pánovi to odovzdávať. Utrpenie bolo ťažšie než dieťa dokázalo uniesť. Ale Pán mi pomáhal, posilňoval ma. dnes viem, že keby som Ho neprosila o pomoc, neuniesla by som bremeno toho utrpenia. Takto veľmi skoro som sa stretla s utrpením a krížom. Kto by chcel byť takto blízko kríža? ale ja som videla babičku trpieť s láskou. A s tým sa chcem podeliť s vami. Utrpenie vždy bude tajomstvom a nenájdeme odpovede na naše otázky ohľadne utrpenia, ale sama som sa naučila, že ho treba prežívať s láskou, s láskou ho obetovať a tiež odovzdávať Pánovi. babička nám všetkým vyprosila hojnosť milostí a požehnania obetovaním svojich bolestí a utrpení. Utrpenie nevymizne, my sa musíme naučiť čo s ním máme robiť. Vždy som sa ako maličká pozerala na ukrižovaného Pána Ježiša, rada som sa modlila pred krížom. V Jeho bolestných ranách sme nachádzali s babičkou útechu a pomoc i skrýšu v našich ranách. Utrpenie nevymizlo z môjho života, ale už viem, čo s ním robiť, že ho nesmiem premrhať. Všetko bolestné obetujem. Ako diétna sestrička som sa ďalej stretávala s chorými a trpiacimi v nemocniciach, navštevovala som aj liečebne a hospice, chorých, opustených, chodila som ich utešovať a byť s nimi, porozprávať sa, pohladiť ich, obyčajná návšteva ich naplnila svetlom, že nie sú sami. Príbuzní neraz za nimi neprišli. Stretávam sa aj teraz s trpiacimi a chorými, ktorým sa snažím pomáhať vo svojej práci. Stáva sa mi, že plačúceho trpiaceho treba objať, vypočuť. Plakali mi už toľkí na srdci. Je to krásna i ťažká veľmi náročná práca. A z týchto všetkých mojich osobných skúseností som sa dostala k tým najohrozenejším, najbezbrannejším, najopustenejším – k nenarodeným deťom. Rada by som tu uviedla citáciu zo slov otca biskupa Baláža ,v roku 2009: ,,Nenarodené deti sú najzraniteľnejšie, najslabšie a najohrozenejšie zo všetkých. Denne zomierajú po státisícoch na následky umelého potratu, hormonálnej antikoncepcie, umelého oplodnenia, prenatálnej diagnostiky, umierajú v moderných laboratóriách a mraziacich boxoch ako výskumný materiál na získavanie kmeňových buniek či klonovanie. Preto potrebujú našu pomoc. Treba chrániť ľudský život od počatia. V zdravotníckych zariadeniach prichádzajú nenarodené deti o život. Tie deti treba chrániť a pomáhať im…“ Prosím o Vašu pomoc pre tieto detičky.

Keď sa pozerám na Ježišovo Srdce, vidím v ňom, v Jeho hlbinách ponorené nenarodené deti, ktoré veľmi miluje, sú v hlbinách Jeho Srdca. Ježiš je láskavý, milosrdný, súcitný, má veľmi citlivé – spolutrpiace Srdce, vieme zo Sv. písma – Nový zákon – Ježiš a deti, že Ježiš miloval deti, bral ich do náručia, objímal ich, požehnával. Prečo by lúče Jeho milosrdnej lásky neobklopili aj nenarodené deti, ktoré denne zabíjajú v našich nemocniciach?

Nie je smutné, že o nejaké oddelenie ďalej sa snažia zdravotníci detské životy zachrániť, ale na tom jednom oddelení deti zabíjajú. Tak, ako som ako maličká všetko odovzdávala do Ježišových bolestných rán, tak odovzdávam aj tieto deti Ježišovým bolestným ranám. Prosím, nech ich zachráni pred zabitím…

Autor: Bc. Katarína Čibová