V dňoch 16. – 17. novembra na Slovensku prednášala nemecká sociologička Gabriele Kuby, autorka jedenástich kníh o kultúre života a antikultúre smrti, vzťahoch, sexualite, problematike rodovej ideológie, hraniciach osobnej slobody a s tým súvisiacich záležitostiach. Exkluzívny rozhovor s ňou pripravila Danka Jacečková:
V roku 1997 ste sa obrátili na katolícku vieru, akým spôsobom to ovplyvnilo váš život a vašu prácu?
Moje obrátenie na katolícku vieru nastalo vo veľkej životnej kríze. Bola som 18 rokov vydatá, mali sme tri deti, obaja s manželom sme opustili Cirkev – manžel katolícku a ja protestantskú, bola to obrovská kríza. A potom k mojim dverám prišla mladá žena, ktorú som takmer nepoznala, a povedala mi „modli sa“, čo bol odvážny čin. Sadla som si do svojho meditačného priestoru, pred sochu Budhu a všetky veci, ktoré som pozbierala počas môjho dlhého hľadania a na konci modlitby som jednoducho vedela, že sa stanem katolíčkou. Bola som si tým úplne istá a nikdy som o tom už nemala žiadne pochybnosti. Som šťastná, že som našla otvorenú cestu k Bohu v rámci Katolíckej cirkvi. Na to som sa rozhodla napísať knihu o mojom obrátení. Táto kniha, ktorú som nazvala „Moja cesta k Márii – sila živej viery,“ mala veľký úspech. Odvtedy ma pozývali do rôznych diskusií a debát. Som zameraním sociologička, zaujímam sa o spoločnosť a politiku, a v istom momente som prostredníctvom knihy Sex a kultúry od anglického autora Unwina pochopila, že sexualita je hlavné pole ničenia hodnotového systému našej spoločnosti. V každom jednotlivcovi, aj v celej spoločnosti. Potrebujeme potraty a antikoncepciu iba ak žijeme v sexualizovanom štáte a spoločnosti. Na toto som sústredila svoju pozornosť. Sexuality sa týka aj „gender ideology“ – rodová ideológia. Práve táto ideológia je základom pre ničenie polarity medzi mužom a ženou, je to hnutie, ktoré vychádza z problematiky tzv. „manželstva“ gejov a lesieb.
Priblížme si podrobnejšie princíp rodovej ideológie…
„Gender“ alebo rod je anglický termín a bol pretlačený do používania na veľkej ženskej konferencii OSN v roku 1995. Feministky, ktoré sa na tomto podujatí stretli, si uvedomili, že je potrebný nový termín. Zmena spoločnosti sa totiž vždy deje cez zmenu jazyka. Uvedomili si teda, že potrebujú nový výraz na presadenie toho, čo chceli presadiť, a to je zničenie polarity medzi mužom a ženou, čo je iba v záujme homosexuálov – veď kto iný by mal záujem ju zničiť? Takže prispôsobili termín „rod“, ktorý už existoval v anglickom jazyku, aby vyjadrili, že existuje sociálny rod, sociálne pohlavie a biologické pohlavie. Rodová ideológia hovorí, že nie je dôležité akého ste pohlavia biologicky, že si môžete vybrať, či chcete byť muž alebo žena. A môžete si vybrať aj svoju sexuálnu orientáciu, či už je heterosexuálna, homosexuálna, transsexuálna, intersexuálna, bisexuálna… čokoľvek. Toto je hlavným bodom programu rodovej ideológie a jej zavádzania do praxe.
Ako to ohrozuje inštitúciu rodiny?
Termín „rodina“ sa vzťahuje na vzťah muža a ženy. Cez rodovú ideológiu sa ničí rodina, zväzok muža a ženy s prokreatívnym poslaním. Na rodinu sa útočí a zároveň sa bojuje za uzákonenie homosexuálnych manželstiev, ktoré nikdy nemôžu byť skutočnými, plnohodnotnými manželstvami, pretože sú vo svojej podstate sterilné. Chcú adoptovať deti, umelo ich plodiť a všetky tieto veci, a nikto sa nepýta, čo to spôsobí samotným deťom. Záujmy homosexuálnych dospelých sa stávajú omnoho dôležitejšími ako záujmy detí.
Píšete, že korene antikultúry smrti spočívajú v zlom chápaní sexuality a jej zneužívaní…
Toto je hlavný dôvod mojej práce. Autor už spomenutej knihy Sex a kultúra J. D. Unwin bol antropológ, ktorý podrobne skúmal 80 civilizácií, a dospel k záveru, že vysoká kultúra je podmienená vysokou morálkou, čo znamená monogamiu a panenstvo žien. A keď spoločnosť upustí z tohto vysokého štandardu, čo spoločnosti vždy robia po nejakom čase, klesne aj ich kultúrna úroveň. Čítala som tieto závery a bola som veľmi rozrušená, pretože som sa pozrela okolo seba a povedala som si, že vidím množstvo príznakov toho, že naša kultúra úroveň klesá. Vnímam úplne šialenú sexualizáciu prostredníctvom médií, reklám atď., prostredníctvom toho, čo sa učia deti v škole, a hovorím si – áno, naozaj je to tak. Myslím, že sexualizácia, ktorá potrebuje antikoncepciu a potraty, ničí rodinu a vytvára antikultúru smrti, čo sa odráža aj v našej demografickej kríze, ktorá nás všetkých postihne a nedá sa odvrátiť. Rodí sa stále menej detí a táto skutočnosť nás dostane do veľkých problémov.
Aké sú dopady prílišnej sexualizácie spoločnosti na jednotlivca a jeho vnútro?
Ak majú ľudia niekoľko vzťahov, kým sú veľmi mladí, je pre nich ťažké vytvoriť puto v manželstve. Pretože ľudská bytosť nefunguje na princípe „skúsim a číslo desať možno bude tá správna osoba.“ Vytvoriť puto je záležitosť vyspelého charakteru, čomu sa musíte naučiť. Integrovať svoje sexuálne cítenie do túžby srdca si vyžaduje zrelosť človeka. A toto sa pri striedaní partnerov nedá. Ničí to jednotlivca, ničí to sen lásky, a ničí to aj vzťah k Bohu, čo je pre kresťana dôležité, pretože – ako vieme – Boh je láska a chce, aby sme sa učili milovať. Láska znamená úplné odovzdanie sa tomu druhému. Takže toto všetko je zahalené čiernym mrakom, ale nie úplne zničené, pretože to máme vpísané v srdci.
Všetky veci, ktoré ste v tomto rozhovore povedali, dávajú zmysel, keď ľudia veria v Boha. Ako však túto problematiku komunikovať tým, ktorí v neho neveria?
Sen lásky je v každom srdci, či už veriacom, alebo neveriacom. Ako veriaci máme prístup k Božej milosti, takže je pre nás ľahšie žiť túto cestu. Ale demografická kríza zasiahne každého, či je veriaci, alebo ateista. Keď sa náš sociálny systém zrúti – a on sa zrúti – každý ateista sa bude pýtať, čo sme urobili zle. V Nemecku sa aktuálne diskutuje o prevezení starých ľudí do Thajska alebo do Rumunska, pretože je drahé sa o nich starať a tam sú náklady nižšie. Takže – keď sa ocitnete v Thajsku, Rumunsku, alebo v Španielsku ako starý človek a nikto nebude na blízku, pravdepodobne začnete premýšľať nad tým, čo ste urobili zle. Keď sa pozriete na problémy spoločnosti, vidíte, že spôsobia utrpenie každému. Keď nás toto utrpenie zobudí, už bude príliš neskoro čokoľvek zmeniť. Ako kresťania možno vidíme problémy trošku skôr, a tak by sme sa mali snažiť prebúdzať aj tých ostatných.
Vo svojich knihách píšete o paradoxe strácania slobody v mene slobody. Čo môže každý z nás urobiť, aby k tomu nedochádzalo?
Sloboda je najvyššou hodnotou v našej spoločnosti. Každý chce byť slobodný a keď sa spýtam mladých ľudí čo to znamená, tak zvyčajne odpovedia „môžem robiť to, čo chcem.“ Je ľahké ukázať, že spoločnosť, dokonca ani jednotlivec nemôže fungovať ak robí iba to, čo chce. Ak budeme ležať v posteli a nepôjdeme do práce, stratíme ju; ak budeme jesť koľko chceme, budeme tuční atď. Takže pre ľudskú bytosť neexistuje neobmedzená sloboda. Ani v našej osobnej skúsenosti, ani ako pre kresťanov, pretože sme súčasťou poriadku stvorenia a musíme rešpektovať zákony tohto poriadku. Ak to neurobíme, budeme trpieť. Je to jednoduché. Sloboda potrebuje meradlo toho, čo je správne a čo nie. Ak nemáme koncept dobrého a zlého, ako vieme či ísť vľavo alebo vpravo? Takže je potrebné mať nejaký spôsob úsudku, a kresťanstvo nám ho dáva. Každé náboženstvo, každá kultúra a tradícia má veľmi konkrétny pohľad na túto záležitosť. Teraz žijeme v diktatúre relativizmu, ktorý ponúka predstavu, že každý môže rozhodovať. A to jednoducho nefunguje. Dezintegruje to spoločnosť, takže potrebujeme pravdu, aby sme žili v slobode, a potrebujeme zmysel pre zodpovednosť za následky toho, čo robíme.
Ako vás vo vašej práci inšpirujú dokumenty Katolíckej cirkvi, učenie pápežov?
Veľmi. Som nadšená, keď čítam texty pápeža Benedikta XVI., pochádza z mojej krajiny, dokonca z oblasti, kde žijem. Takže je tu prepojenie i na tejto úrovni, ale vždy sa ma dotýka jeho prejav, svetlo a pravda v jeho dokumentoch. Je to veľká inšpirácia. A takisto blahoslavený Ján Pavol II. – Teológia tela, Láska a zodpovednosť sú úžasné knihy. Myslím, že on do bodky chápal relevantnosť sexuality a rodiny a jeho celoživotné dielo bolo práve o týchto témach. Je to skutočne veľmi inšpirujúce.
Väčšinou sú to laici a laické hnutia, ktoré sa prakticky angažujú v oblasti ochrany života od počatia po prirodzenú smrť a podporu rodiny. Vy sama ste jednou z nich. Ako vnímate podporu oficiálnych cirkevných štruktúr pre tieto iniciatívy?
Bola som na Slovensku len pár dní, ale myslím, že situácia tu je o niečo lepšia než v Nemecku, Švajčiarsku alebo Rakúsku. Je to veľmi smutné, ale u nás máme veľmi málo biskupov, ktorí sa intenzívne angažujú v tejto oblasti. Je ich pár, ale vo všeobecnosti akoby mali zviazané ruky a neboli veľmi ochotní bojovať a niesť následky tohto boja, čo je bolestivé. Existuje veľká opozícia voči všetkému čo je kresťanské najmä v médiách. Takže objektívne – je tu pole skutočne intenzívneho boja a je potrebné, aby predstavitelia Cirkvi v tomto boji bojovali na strane pravdy. Mám veľký dôvod na radosť, pretože 31. októbra tento rok som sa stretla s Benediktom XVI., dala som mu svoju najnovšiu knihu a povedala som: „Snažím sa hovoriť pravdu všade, kde je to možné.“ A Svätý Otec povedal: „Áno, je to ťažké, vďaka Bohu, že o týchto veciach hovoríte a píšete.“ To je skvelé. Cirkev žije v zložitej situácii a ja som vďačná, že máme magistérium a pápeža takej duchovnej veľkosti a absolútnej oddanosti pravde. Toto je pre mňa skutočný zdroj osobnej nádeje a povzbudenia.